Nedobrovoľná hospitalizácia predstavuje zásah do osobnej slobody. Preto nemôže byť posudzovaná iba formálne. Konanie o prípustnosti prevzatia osoby do zdravotníckeho zariadenia musí rešpektovať zákonné aj ústavné procesné záruky.
Medzi tieto záruky patrí najmä včasné rozhodnutie súdu, riadne doručenie rozhodnutia a ochrana procesných práv osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená. Ak má byť osobe ustanovený procesný opatrovník, takéto ustanovenie musí mať reálny význam pre ochranu jej práv.
Problém vzniká najmä vtedy, ak sú procesné úkony vykonané oneskorene alebo iba formálne. Ustanovenie opatrovníka až v čase rozhodnutia o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nemusí zodpovedať požiadavkám spravodlivého procesu, ak osoba nemala reálnu možnosť byť v konaní účinne chránená.
Dôležité je aj to, že prepustenie osoby zo zdravotníckeho zariadenia samo osebe neznamená, že otázka zákonnosti predchádzajúceho obmedzenia osobnej slobody stratila význam. Súdna ochrana má význam aj spätne, pretože ide o posúdenie, či zásah do osobnej slobody prebehol v súlade so zákonom.
Z praxe kancelárie vyplýva, že detenčné konanie nemožno chápať ako dodatočnú formalitu. Ak štát obmedzí osobnú slobodu osoby prostredníctvom nedobrovoľnej hospitalizácie, musí zabezpečiť, aby súdne preskúmanie bolo reálne, včasné a procesne férové.
Pre dotknutú osobu a jej blízkych je podstatné, že procesné pochybenia nemožno prehliadať len preto, že hospitalizácia už bola ukončená. Aj po prepustení môže byť významné, aby súd posúdil zákonnosť predchádzajúceho zásahu.